• pretože tu sú ľudia, ktorí ťa naozaj potrebujú
• pretože tu budeš vždy vítaný
• v tíme dobrovoľníkov spoznáš nových priateľov
• budeš robiť niečo čo má veľkú hodnotu
• pretože byť dobrovoľníkom, to nie je „ iba tak“
• je to veľké a vzácne poslanie
• pretože je to normálne a ľudské, a ak sa niekedy cítiš ako vo vzduchoprázdne, možno je to aj preto, že si už dávno    nič dobré nevykonal
• ako dobrovoľník máš možnosť rozvíjať svoje talenty a pracovať na sebe, peniaze minieš, ale toto ti nik nevezme
• môžeš sa naučiť veľa nového- možno získaš nový pohľad na život
• a možno objavíš niečo, o čom si ani nevedel, že to vieš
• pretože možno nemôžeš zmeniť celý svet, ale môžeš zmeniť „celý svet“ jedného človeka
• pretože „Vieš čím môžeš dokázať naväčšmi že miluješ Boha? - že sa s jemnou láskou staráš o spolublížnych“
• pretože dobrý pocit, radosť a pokoj v srdci sa kúpiť nedajú ale ako dobrovoľník máš k nim vždy blízko

Je to málo? Tak si nájdi svoj vlastný dôvod... a skús...

A aké to naozaj je?
Ako príklad si môžeš prečítať skúsenosti dobrovoľníkov,ktorí pracovali hospici, či pozrieť video s dobrovoľníkmi pracujúcimi domove sociálnych služieb.

„Cudzí prestáva byť cudzím, keď ho držím za ruku, pridám úsmev, otvorím srdce...“„

Nezabudnem na prvú službu v hospici ako dobrovoľníčka. Už po ceste sa predo mnou vynárali mnohé otázky. Zvládnem to, alebo nie? Ako ma prijme ťažko chorý, pre ktorého som úplne cudzia? Prosila som o pomoc a silu, múdrosť v počínaní.Čoskoro som zistila, že to nie je také ťažké, keď človek dokáže mať druhého rád takého, aký je. Cudzí prestáva byť cudzím, keď ho držím za ruku, pridám úsmev, otvorím srdce. Od chorých som počula množstvo životných príbehov. Zložitých, ťažkých, ale aj krásnych, mnoho bolesti aj radosti. Naučila som sa načúvať, počúvať toho druhého, často som ani sama nemusela veľa hovoriť. Naučila som sa rozlišovať skutočné hodnoty. Spoznala som hĺbku a silu opravdivej lásky bez zbytočných gest a potrebu tohto krásneho citu v každej fáze života. Od kolísky až do smrti.
(Viera, dobrovoľníčka)

„Uvedomila som si, čo je pre mňa dôležité...“

Pri stretnutí so smrťou a umierajúcimi som pochopila, čo som dovtedy čítala iba v knižkách – čo znamená žiť, čo znamená radovať sa z každého okamžiku, z maličkostí... Uvedomila som si, čo je pre mňa dôležité a čo tú dôležitosť, ak zoberiem do úvahy svoju smrteľnosť stráca. Slovami nedokážem opísať všetko hlboké a dôležité, čo som v hospici zažila. Stretla som sa s umierajúcimi ľuďmi a niečo sa vo mne zmenilo – omnoho viac chápem, čo všetko môžu znamenať slová pokora, viera a radosť. A som za to veľmi vďačná.
(Markéta, stážistka)

„Urobiť si čas je veľmi potrebné pre druhých, ale aj pre nás. Môžete tu prežiť skutočne krásne chvíle...“

Pravdou je, že niekedy sa ťažko hľadajú slová útechy a povzbudenia, ale na utíšenie žiaľu nie sú vždy potrebné iba slová. Aj podanie ruky má hojivý účinok, nadovšetko však to, že si urobíte čas a nikam sa neponáhľate. Urobiť si čas je veľmi potrebné pre druhých, ale aj pre nás. Môžete tu prežiť skutočne krásne chvíle. To sa nedá ničím zaplatiť. A odmena, ktorú prežívate, je vnútri. Veľmi sa mýli ten, kto si myslí, že pri umierajúcich sa len smúti a plače. Títo ľudia sa vedia radovať, ale z úplne iných vecí, ako my zdraví! Dokážu sa smiať úprimne a od srdca. Niekedy mám pocit, že nie my zdraví, ale práve chorí prinášajú do našich sŕdc mier a pokoj. A keď počujem “ja na to nemám, ja by som nad tými ľuďmi iba plakal“, myslím si, že je to len náš strach a naša nechuť. Bolo by treba viac dobrovoľníkov, ktorí by navštevovali týchto ľudí. Ten , kto hovorí, že na to nemá, že nemôže vidieť umierajúceho, ten to zvyčajne neskúsil... Človek ani sám nevie, koľko skrytých síl v sebe má. Treba však chcieť dať niečo zo seba tomu druhému. Skúste a uvidíte!
(Rudolf, dobrovoľník)

„Prekonajme strach, prekonajme obavy, a potom zažijeme zázraky.“

(zdrav. sestra, rehoľníčka)

Spracované podĺa knihy M .Svatošová: Hospic- Umenie sprevádzať, LÚČ, 2001